Spartan Race - Valčianska dolina

Môj pohľad na Spartan Race – Sprint, Valčianska dolina

SPARŤAN vs „SPlazARŤAN“

Jeden skvelý deň! Tešili sme sa naň s našim teamom už pár mesiacov a čím bol termín preteku bližšie, tým viac sme pociťovali motýle v bruchu, napätie, radosť a všetko čo k tomu patrí. Dvojnásobne to prežívali naši mladí a všetci tí, pre ktorých to bol prvý Spartan Race. Trénovali sme každý samostatne v rámci dostupných podmienok, ale aj spoločne v prírode, aby sme naplnili do bodky poslanie tohto preteku a to okrem iného dostať ľudí v tejto hektickej a zároveň pohodlnej dobe k pohybu, vytrhnúť ich z komfortnej zóny von na vzduch a dať im príležitosť dokázať čo v nich je. Áno, tam niekde je začína to Sparťanské poslanie.

To pravé Sparťanské

Prečo práve „Spartan“? Čo bolo na tých Sparťanských bojovníkoch to, čo dodnes obdivujeme? Ktoré sú tie Sparťanské vlastnosti, čo v nás aj dnes vyvolávajú rešpekt? Disciplína, tvrdý tréning, tvrdé podmienky, odvaha, priamosť, schopnosť postaviť sa čelom k nepriateľskému vojsku a prekonať jeho odpor tak, že na to nikto nikdy nezabudol. To je to pravé Sparťanské. A ja som presvedčený o tom, že práve tento zmysel bol v pozadí vzniku preteku Spartan Race. Vrátiť tieto obdivuhodné vlastnosti do doby, kde síce v našich končinách nezúri vojna a my nie sme nútení stáť zoči voči presile nepriateľského vojska, no máme iných protivníkov. Lenivosť, závisť, pohodlnosť, strach, výhovorky, každodenné problémy a často sme najväčším protivníkom pre seba my sami so svojimi slabošskými návykmi, alebo „iba“ obyčajnými každodennými slabosťami a zlozvykmi, ktoré nad nami vyhrávajú, akoby sme pre nich neboli žiadnou vážnejšou prekážkou.

To sú dnešní naši protivníci a proti nim je dobré sa poriadne vyzbrojiť. Napríklad aj osvojením si Sparťanských vlastností. Zosobnením Sparťanského bojovníka v sebe samom. Už len podvedomá predstava, či akási asociácia so Sparťanským bojovníkom nám zmení okamžite postoj fyzický (ešte som nevidel obraz ufňukaného, zhrbeného sparťana so sklopeným zrakom a strachom v očiach) a takto v tesnom závese aj postoj psychický (nával energie, odvahy, sily) a s takouto „výzbrojou“ by už pre nás nemala byť neporaziteľným protivníkom napr. ani taká malá, hnusná, smradľavá cigareta, ktorá niektorých zlomí už okamžite ráno po prebudení a poráža ich podobne po celý deň, takto už niekoľko rokov. 😉 Tak a po tejto vete budem stáť ja proti presile fajčiarov aj s ich nekonečne kreatívnymi výhovorkami. 😀 Ale späť k téme a hlavne späť k preteku vo Valčianskej doline. Ide o môj subjektívny pohľad, preto mi odpusťte, ak sa s ním nestotožníte. Ak mi to aj neodpustíte, dokážem s tým žiť. 😉 Môj pohľad na Spartan Race už poznáte a ja verím, že to vnímate podobne aj vy. Poďme sa teda spolu pozrieť na Sprint vo Valčianskej doline.

Registrácia

Som človek vnímavý a myslím, že aj konštruktívne kritický. Prácu organizátorov preteku si vážim, nevnímam ju len tak prvoplánovo, povrchne a viem veľmi dobre, že je to obrovský kus práce, stresu, nervov, problémov a ich nepretržitého riešenia. Verím, že dostanú zopár vhodných typov na zlepšenie registrácie do budúcna od podobne vnímavých a konštruktívne kritických ľudí ako som ja. Prišiel som načas, stál som tam dlho a na štart som dobehol niekoľko sekúnd pred štartovným výstrelom, nerozcvičený a nestihol som ani na záchod, takže som to musel vyriešiť v rámci preteku, čím som samozrejme stratil cenné sekundy a blá, blá, blá… 😉 Alebo som si mohol odpustiť rannú kávu a prísť o pol hodiny skôr. Počas vystávania v rade k registrácii som si trénoval moju už aj tak slušne vytrénovanú trpezlivosť. Tréning spočíval v štandardnom čakaní, okorenenom neutíchajúcimi (netvrdím, že úplne neoprávnenými), takými slovenskými pripomienkami. „Nevidieť čísla!!!“ (to bola jedna z tých konštruktývnych), „Aha, ďalší oneskorení z Košickej galaxie“ (to už bolo skôr emotívne, so západným prízvukom a nazvime to menej konštruktívne) 😉 Pokračovalo to nespočetnými návrhmi od oddelených koridorov, cez viac stánkov, či špeciálnymi registráciami pre jednotlivé teamy. Popri tomto slovenskom „my by sme to vedeli lepšie“ som si všímal čo sa deje vpredu. Zarazilo ma, keď som si všimol, že poniektorí zo skupiny „my by sme to vedeli lepšie“ sa na mieste ešte len začali hľadať v zozname, pretože si nestihli doma zistiť svoje štartovné číslo, ID číslo, ba dokonca ani vypísať reverz. Teda tí, ktorí len pred chvíľou vedeli lepšie zorganizovať podujatie s viac ako 2600 pretekármi, nedokázali v skutočnosti zorganizovať ani samých seba. 😉 Samozrejme, že registrácia nebola úplne v poriadku ani zo strany organizátorov, preto sa s nimi určite podelím o zopár mojich postrehov v priateľskom a konštruktívnom duchu, aj keď osobne si myslím, že sami najlepšie vedia kde bol zádrheľ a pravdepodobne aj jeho príčinu. Registrácia mala teda nedostatky, za ktoré si z časti môžeme sami a z časti majú čo vylepšovať organizátori, na tom sa asi zhodneme. Ja viem ovplyvniť najlepšie sám seba a preto budem riešiť to. 😉 Ak by sa ale u mňa niečo zmenilo a ja by som v sebe objavil prudké organizátorské vlohy, tak nebudem mudrovať a radšej sa prihlásim za dobrovoľníka. Možno bude takto aspoň o jedného zodpovedného dobrovoľníka viac, čím sa presúvame k ďalšiemu môjmu (určite aj vášmu) postrehu.

SPARŤAN vs „SPlazARŤAN“

Kto nájde v druhom slove dve slová?? Jedno je „lazar“, druhé je „sparťan“, ale pravého sparťana v tom druhom slove nehľadajte. Buď som Sparťan, alebo lazar, ale oboje byť nemôžem, to hlúpo vyzerá už len napísané. Slovo lazar má určite nejaký svoj spisovný význam, no ja som si ho požičal zo slovníka „starej športovej školy“ tu u nás vo Vranove. Čo si pamätám a čo som počul od priamych svedkov, tak chlapi veľmi diplomaciu nepoznali a buď si športoval, makal, mal odvahu, alebo si fajčil, chlastal, podvádzal a teda si bol lazar, lazarenko a pod. A teraz mi prosím pomôžte pochopiť jednu vec. Zaregistrujem sa, zaplatím štartovné, pripravujem sa, trénujem, cestujem nejakú tú vzdialenosť aby som si overil svoju všeobecnú fyzickú zdatnosť na preteku s duchom Sparťanských bojovníkov o ktorom som sa zmienil v úvode a … teraz to príde … tadááá.. a ja si skracujem trať, vynechám prekážku, nedokončím prekážku no bežím ďalej bez „trestného“ cviku, alebo si všade omieľaný „trestný“ cvik „burpees“, alebo ak chcete „angličáky“ jednoducho nahradím jednoduchšími klikmi, aj to takými polovičnými a pod. Niečo som videl, niečo počul od priamych svedkov, no tak, či onak, tomu nerozumiem. Sám som mal výčitky svädomia, keď som sa rukou zachytil na lezeckej stene hornej hrany steny, čo je ale, ako som si to neskôr potvrdil, neprípustné, takže nabudúce buď prejdem stenu po úchytkách, alebo robím angličáky a bodka. Radšej budem mať o dve minúty horší čas, ako by som mal byť lazar. Ako toto riešiť? Kde boli dobrovoľníci? (po našej vlne 10:45 už vraj ani neboli) Ako to, že nereagovali? Teda česť výnimkám, pretože keď som v zápale boja nepochopil prečo stoja chlapi pri lanách v rade keď vedľa sú laná voľné, okamžite po tom ako som som sa vyšplhal a zišiel dole, započul som upozornenie, že chlapi majú laná bez uzlov, a tak som si to dal ešte raz po hladkom lane. O „zodpovednosti“ niektorých dobrovoľníkov by zrejme vedeli najlepšie rozprávať samotní organizátori, no podstata je v nás jednotlivcoch. Mali by sme si sami uvedomiť o čom je tento pretek, načo sme tam šli, načo sme trénovali, aby sme si z jedného z najnáročnejších terénnych prekážkových behov neurobili trápny beh mimoprekážkový. Alebo navrhnime organizátorom, aby angažovali traťových rozhodcov, najlepšie ozbrojených, istených zo zálohy kukláčmi, ktorí zakročia okamžite po tom, ako začneme robiť namiesto angličákov kliky. Nezdá sa vám to trošku smiešne? Navrhujem teda začať radšej od osobnej zodpovednosti a ak sme národ nepoučiteľný, tak snáď nejaké senzory na trati, ktoré ak miniem (skrátim si trať) tak sa mi čas nebude rátať. Neviem, na toto sa necítim byť odborníkom. Viem ale určite, že aj ja, aj každý člen nášho teamu chce byť Sparťan a nie lazar. A čo vy?

Spartan Race Sprint vo Valčianskej doline bol nezabudnuteľným, pozitívnym zážitkom v každom smere.

Ako to môžem tvrdiť? Bol som, videl som, zažil som, aj som pochopil v cieli. No nie iba v cieli. Aj na ceste späť, aj deň po preteku, aj nasledujúci deň. Videl som to v očiach našich borcov v teame. Najmä tých mladých. Boli na seba nesmierne hrdí, dalo im to silu, energiu, pravý pocit sebavedomia, ktorý si odniesli so sebou domov a ktorý naďalej pretrváva. Teda si odniesli presne to o čo pri tomto preteku ide. Sú mladí, vedia sa ešte tešiť bez toho, aby sa tvárili dôležito, všetkých naokolo poučovali, bez toho aby prišli na pretek hľadať každú blbosť, kritizovať, či urážať iných pretekárov. Prišli si dokázať, že to zvládnu, prišli sa zabaviť, prišli si zašportovať, stráviť zmysluplne deň a odniesť si domov to, čo im nedá žiadna droga ani iný podobný lacný fake. A ja som práve za toto tomuto preteku a organizátorom s pokorou vďačný.

Ideme ďalej, útočíme na Trifectu

Spartan Race-Sprint vo Valčianskej doline je úspešne za nami. Obsadili sme ako team slušné 9 miesto z čoho máme všetci členovia radosť. Máme za sebou prvý tréning po preteku a aj tam bolo cítiť rozdiel. Ešte stále bolo vidieť v očiach nadšenie a zaslúženú hrdosť. A čo je pre mňa najpodstatnejšie, na tréning došiel nový mladý borec a ďalší sa hlásia do teamu. Pred nami je najbližší cieľ na dostrel a to je Super Spartan- Monínec CZ. Hneď potom ako ho „dáme dole“ pritvrdíme prípravu na už skutočne náročný Spartan Beast, ktorým sa Spartan Race nostalgicky vráti do svojho rodiska v strednej Európe, do Vechca. Myslím, že vo Vechci si všetci siahneme na dno svojich síl a posunieme hranice svojich schopností zase o niečo ďalej. 😉

Arooo Sparťania. 😉

, Diskusia: 0

Pridaj komentár